Beštie, blázni, proroci a fiesty: Minulosť a súčasnosť dominikánskeho filmu
Natalia Christofoletti Barrenha
Hosťujúca vedecká pracovníčka na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave – VŠMU
Režiséri Laura Amelia Guzmán a Israel Cárdenas v rozhovore pre agentúru EFE pri príležitosti premiéry svojho filmu La fiera y la fiesta (2019) na Berlínskom filmovom festivale uviedli: „Nakoľko v súčasnosti pozorujeme vzrastajúcu popularitu tohto odvetvia a užívame si výhody existencie Filmového zákona, považovali sme za dôležité obzrieť sa späť do minulosti a uvedomiť si, že za všetko, čo sa aktuálne deje, môžeme vďačiť skupinke ľudí, ktorá pred rokmi všetko začala. Film La fiera y la fiesta sa odohráva vo fantazijnom a extravagantnom svete dominikánskeho filmára Jeana-Louisa Jorgeho (1947 – 2000), ktorý bol kľúčovou postavou umeleckej scény Dominikánskej republiky. Ako jeden zo skupiny ľudí spomenutej režisérmi sa počas 20. storočia snažil tvoriť filmy aj napriek nepriaznivým „poveternostným“ podmienkam v krajine.
Guzmán a Cárdenas slovami „všetko, čo sa aktuálne deje“ odkazujú na rozkvet kinematografie v Dominikánskej republike v poslednom desaťročí, ktorý sa v knihách, festivalových katalógoch a odborných časopisoch často označuje aj pojmami „prebudenie“, „boom“ či „rozmach“. V tejto karibskej krajine s takmer 11 miliónmi obyvateľov, ktorá s Haiti zdieľa ostrov Hispaniola (alebo Quisqueya v jazyku pôvodných obyvateľov Tainov), odkiaľ pochádza merengue a kde bolo založené prvé mesto, ako aj prvá nemocnica či univerzita na americkom území, sa v rokoch 2010 až 2019 nakrútilo približne 230 celovečerných filmov, čo je viac než dvojnásobok celkového počtu filmov za predchádzajúcich sto rokov, kedy ich bolo necelých sto.
Prvé pokusy o nakrútenie filmu na ostrove sa uskutočnili v roku 1915, keď Portoričan Rafael Colorado nakrútil film La excursión de José de Diego en Santo Domingo. Za dátum zrodu dominikánskej kinematografie sa však považuje 16. február 1923, keď bol do kín uvedený 11-minútový krátky film La leyenda de Nuestra Señora de Altagracia, ktorý režíroval Francisco Arturo Palau. Neskôr Palau uviedol aj dokumentárny film La República Dominicana (1924) a komédiu Las emboscadas de Cupido (1925), čím položil základy pre filmovú tvorbu v krajine. V nasledujúcich rokoch vznikali reportáže dokumentujúce ľudové oslavy, politické udalosti a prírodné úkazy. Na tvorbe mnohých z týchto dokumentov sa podieľali Adam Sánchez Reyes, Salvador Arquímedes Sturla, Tuto Báez, ako aj dlhoročná Palauova spolupracovníčka María Electa Stéfani Espaillat, ktorá sa považuje za prvú ženskú režisérku Dominikánskej republiky.
Rozvoj kinematografie (a celej umeleckej sféry) zastavilo v roku 1930 nastolenie diktatúry Rafaela Leónidasa Trujilla, ktorá trvala až do roku 1961. Počas tohto dlhého obdobia sa filmy stali nástrojom režimovej propagandy, ktorá velebila tyrana a jeho rodinu a zobrazovala krajinu vzdialenú od reality. Akákoľvek iniciatíva, ktorá sa od zásad propagandy odchyľovala, podliehala prísnej cenzúre a násilnému potláčaniu. Ukážkovým príkladom je 13 dokumentárnych filmov, ktoré v roku 1953 vyrobil Rafael Augusto Sánchez Sanlley (so svojou spoločnosťou Cinema Dominicana, prvou svojho druhu na ostrove) a režíroval Kubánec Pepe Prieto. Výsledné diela, ktoré síce vznikli na objednávku vlády, poukazovali na obrovské ťažkosti dominikánskeho ľudu – teda na niečo, čo režim rozhodne nechcel, aby sa zverejňovalo, a to najmä v konfrontácii s luxusom, ktorým sa prezentovala politická trieda. Produkčnú spoločnosť preto nakoniec zatvorili a osoby zapojené do projektu boli zatknuté, vyhnané alebo zmizli.
V roku 1963 bol do kín uvedený film Franklina Domíngueza La silla, ktorý sa stal prelomovým dielom dominikánskej kinematografie, a to nielen preto, že znovu oživil toto odvetvie, ale aj preto, že sa priamo zaoberal krutosťami nedávno skončeného Trujillovho režimu. Prostredníctvom monológu mladého muža film reflektuje významné udalosti z obdobia diktatúry a kladie si otázku o mlčaní a spoluvine zo strany spoločnosti. V tomto a nasledujúcom desaťročí prevládali najmä historické dokumentárne filmy, pričom najviac vynikali mená ako Max Pou, Pericles Mejía, Claudio Chea, Jimmy Sierra a José Luis Sáez, ktorí boli aktívni aj v nasledujúcich rokoch. Jedným z vrcholných diel tohto obdobia bol krátky film Crisis (Onofre de la Rosa & Grupo Cine Militante, 1977), ktorý kritizoval násilný zásah na najväčšej univerzite v krajine v roku 1966 počas autoritárskej vlády Joaquína Balaguera. Crisis je považovaný za prvý dominikánsky film s medzinárodným dosahom, ktorý obletel latinskoamerické festivaly a premietal sa aj na prestížnom festivale v nemeckom Oberhausene. V roku 1979 nastal výrazný inštitucionálny pokrok, keď boli založené Cinemateca Dominicana a Škola filmu, fotografie a televízie na Autonómnej univerzite v Santo Domingu.
Vďaka rozšíreniu videotechniky a intenzívnemu rozvoju miestnej televízie boli 80. roky pre dominikánsku audiovíziu veľmi plodné. Potvrdila sa sila dokumentárnej scény, ktorá sa rozrástla a k politickým a historickým motívom sa pridali environmentálne a kultúrne témy, ako aj experimentálnejšie pokusy. Filmy ako Carnaval y caretas (Peyi Guzmán, 1981, o karnevaloch v rôznych častiach krajiny), Lumiantena (Martín López & Maxi Rodríguez, 1981, zaoberal sa výtvarným umením a získal ocenenie na Parížskom bienále), A golpe de heroísmo (Tommy García & Frente de Izquierda Dominicana, 1985, o aprílovej revolúcii v roku 1965), Camino al pico Duarte (Claudio Chea, 1985, výzva proti odlesňovaniu) a Tras las huellas de Palau (René Fortunato, 1985, pocta priekopníkovi dominikánskej kinematografie) patrili medzi tie, ktoré v tom čase najviac rezonovali. Spomedzi mladej generácie filmárov vynikal René Fortunato, ktorý sa naratívnym spôsobom vracal k histórii krajiny a pomáhal o nej premýšľať, pričom sa podpísal pod neprehliadnuteľné tituly, ako napríklad trilógiu Trujillo: El poder del jefe (1991-1996).
Veľkým úspechom v oblasti fikcie bol film Un pasaje de ida (Agliberto Meléndez, 1988). Okrem toho, že získal ceny v Huelve a Havane, hlboko zasiahol národné publikum tým, že zachytáva skutočnú tragickú udalosť, v ktorej niekoľko Dominikáncov zahynulo pri pokuse o ilegálny vstup do Spojených štátov. Dodnes ide o emblematický film v národnej kinematografii. Ako prvý sa zaoberal témou migrácie, ktorá sa na plátnach kín neskôr opakovane objavuje (či už ide o emigráciu smerom na sever, alebo imigráciu Haiťanov). V úplne inom duchu sa tejto témy chopila aj duchaplná komédia Nueba Yol: Por fin llegó Balbuena (Ángel Muñiz, 1995), založená na populárnej televíznej postave. Vďaka obrovskej reklamnej kampani sa tento film, ktorého názov žartovne naráža na španielsku výslovnosť mesta New York, stal prvým dominikánskym kasovým trhákom a v roku 1997 sa dokonca dočkal pokračovania. Komédia sa vďaka nemu následne ujala ako dominantný žáner. Režisér Ángel Muñiz sa stal etalónom v tomto odvetví a k svojim dvom filmom Nueba Yolpripojil ďalšie trháky ako Perico ripiao (2003) a Ladrones a domicilio (2008). Spomedzi nespočetných významných titulov tohto žánru môžeme vyzdvihnúť aj Cuatro hombres y un ataúd (Pericles Mejía, 1996), Sanky Panky (José Enrique Pintor, 2007) a Lotoman (Archie López, 2011).
Okrem komédií, dokumentárnych filmov a historických fikcií sa v 90. rokoch a v priebehu 2000-tych rokov začali objavovať drámy s viacerými námetmi ako sociálna a ekonomická marginalizácia, násilie v mestách, štátna korupcia, detektívne prípady, bejzbal ako národný šport… Spomedzi nich sú často skloňované filmy Para vivir o morir (Radel Villalona, 1996), Éxito por intercambio (Miguel Vásquez, 2003) a Yuniol (2007) od produktívneho a všestranného režiséra Alfonsa Rodrígueza. Objavili sa aj pozoruhodné pokusy o nakrútenie hororu, ako napríklad snímky Andrea, la venganza de un espíritu (Rogert Bencosme, 2005) a Las cenizas del mal (Javier Vargas, 2008).
Dominikánska kinematografia sa v prvom desaťročí 21. storočia začala výraznejšie rozvíjať aj vďaka rozšíreniu digitálnych technológií, ktoré zlacnili a zjednodušili audiovizuálnu tvorbu (podobne ako tomu bolo na celom svete), čo umožnilo dosiahnuť stabilnú produkciu piatich až ôsmich celovečerných filmov ročne. Definitívny impulz však prišiel v roku 2010, keď bol prijatý takzvaný Filmový zákon, už spomínaný vo vyhlásení Laury Amelie Guzmán a Israela Cárdenasa, ktorým sa začína tento text. Až dovtedy sa domáca filmová produkcia realizovala na základe osobných iniciatív a činnosti nezávislých združení, a to pod záštitou vzdelávacích a kultúrnych inštitúcií alebo ako doplnok k televíznym produkciám, ktorých cieľovou skupinou bol domáci trh. Filmovým zákonom sa začal celý rad aktivít, ktoré oživili a posilnili tento sektor, ako napríklad vytvorenie rôznych zdrojov finančných stimulov prostredníctvom súťaží a úverov, rozvoj vzdelávacích kurzov pre nové talenty a programov na podporu národnej kinematografie doma i v zahraničí, ako aj zriadenie Generálneho riaditeľstva pre kinematografiu (DGCINE) ako koordinačného orgánu.
Právny rámec a inštitucionálna podpora, ktoré tento zákon poskytol, tiež uľahčili koprodukciu s inými krajinami, čo je pre vysoko nadnárodný priemysel, akým je kinematografia, kľúčovým mechanizmom. Investovalo sa aj do budovania povesti Dominikánskej republiky ako vhodnej lokality pre natáčanie medzinárodných filmov a seriálov, pričom sa naplno využil potenciál filmu ako hospodárskeho mobilizátora. Snímky Sin límites (Miguel Menéndez de Zubillaga, 2022, od Amazon Prime), The Lost City (Aaron & Adam Nee, 2022, v hlavných úlohách Sandra Bullock a Channing Tatum) a Viejos (M. Night Shyamalan, 2021, v hlavných úlohách Gael García Bernal a Vicky Krieps) predstavujú niektoré z najnovších spomedzi viac ako 30 významných zahraničných projektov, ktoré každoročne zavítajú do krajiny.
Možnosti, ktoré tento vývoj priniesol, nielenže exponenciálne zvýšili počet miestnych produkcií (ktorý sa pohybuje medzi 20 a 30 filmami ročne), ale aj diverzifikovali žánre a zobrazované príbehy. Silný vplyv mainstreamovej hollywoodskej tvorby uvoľnil miesto autorskejším a odvážnejším počinom, čo sa odráža v rastúcej viditeľnosti krajiny na renomovaných medzinárodných festivaloch. Začali sa konať aj propagačné podujatia, ako napríklad dominikánske filmové festivaly v Madride (od roku 2012), New Yorku (od roku 2013) a Miami (od roku 2015), ako aj príležitostné cykly v rôznych častiach sveta.
Piliermi tejto čoraz dynamickejšej a osobitejšej filmografie sa stali odpor voči zachovávaniu exotických predstáv o ostrove a spracovanie náročných tém, ako sú dôsledky Trujillovho režimu a zložité vzťahy (a tranzit) medzi krajinami regiónu. Mnohé filmy spustili polemiku o predstave Dominikánskej republiky ako pohľadnicovej krajiny pre turistov (krajina je najnavštevovanejšou destináciou v Karibiku, ročne ju navštívi približne päť miliónov turistov) tým, že poukázali na nerovnosť a násilie, ktoré sú dôsledkom obchodnej a neokolonizačnej dynamiky, prítomnej na pozadí tohto ukážkového tropického raja. Kládol sa dôraz na to, aby do krajiny neprenikli tendencie zneužitia ľudskej chudoby za účelom tvorby filmov a zisku, teda tzv. pornomiserie, ktorá má svoje zastúpenie v kinematografii krajín tretieho sveta. Spochybnili sa aj niektoré paradigmy identity a oficiálne diskurzy, pričom sa konfrontovali s kontroverznými a citlivými otázkami. Okrem toho profesionalizácia umožnila začlenenie novej a rôznorodejšej generácie filmových tvorcov a odborníkov, ktorí do tohto odvetvia vniesli nové myšlienky a názory.
Národná kinematografia tak priniesla realistickejšie a sviežejšie pohľady na dominikánsky život, spoločnosť, históriu a identitu, čo jej zabezpečilo významné miesto nielen ako umeleckému prejavu, ale aj vo verejnej diskusii. Tento cyklus ponúka panoramatický pohľad na túto filmografiu v procese budovania a vývoja prostredníctvom uvedenia piatich veľmi odlišných diel, ktoré však majú určité styčné body a vznikli v priebehu posledných troch rokov. Ide o plejádu skutočných i fiktívnych postáv, literárnych adaptácií, oživovania historických momentov, spomienkových diel, fantazijných výprav a ekologických expedícií.
Úvodný film Mis 500 locos (Leticia Tonos Paniagua, 2020) zavedie diváka medzi múry psychiatrickej liečebne na začiatku 50. rokov 20. storočia, v rokoch silnejúcich represií prezidenta Trujilla. Film vychádza zo spomienok slávneho doktora Antonia Zaglula (1920-1996) a zameriava sa na jeho pôsobenie vo funkcii riaditeľa tohto ústavu, ktorý prijímal nielen pacientov s duševnými poruchami, ale aj tých, čo duševne ochoreli v dôsledku mučiacich praktík režimu, a ktorý zároveň bol aj útočiskom pre disidentov a iných marginalizovaných občanov. Celovečerný film Leticie Tonos Paniagua s vynikajúcou dobovou rekonštrukciou a temnou, skicovitou, pastelovo ladenou fotografiou, ktorá pripomína film noir, úspešne zachytáva pochmúrnu, hutnú a permanentne napätú atmosféru života v totalitnom štáte, ktorý brutálne potláča akýkoľvek pokus o nadobudnutie slobody.
Film Liborio (Nino Martínez Sosa, 2021) sa taktiež venuje dominikánskej osobnosti, ktorou je v tomto prípade Olivorio Mateo Ledesma (1876-1922), roľník známy ako Papá Liborio, ktorý sa po hurikáne „vzkriesi“ a nadobudne liečiteľské schopnosti. Ako vodca sebestačnej komunity na okraji západnej časti horskej džungle je mestskými elitami aj americkými okupantmi považovaný za nebezpečného agenta. Podľa slov Fernanda Santosa Díaza, tvorcu tohto filmu, by sa Liborio dal opísať ako kombinácia Ježiša Krista, Che Guevaru a Boba Marleyho, keďže sa presadil ako mesiášsky vodca, symbol ľudovej vzbury a usporiadateľ obradov (silne ovplyvnených afrokaribskými tradíciami), ktorých hlavným motívom je hudba a tanec. Liborio, ktorého hrá herecká senzácia Vicente Santos, je neosobný protagonista, ktorý je vždy vnímaný očami iných. Chápeme ho teda len prostredníctvom toho, čo robí pre druhých, čo ho zaujíma a ovplyvňuje. Vďaka tomu ostáva záhadný a umocňuje sa jeho fascinujúca prítomnosť. Tento prístup nám navyše umožňuje vnímať históriu ako kolektívnu pamäť a spoločný mýtus, ktorý presahuje tradičnú revizionistickú poctu. Liborizmus pretrváva dodnes a niekoľko scén sa natáčalo v dedinách, ktoré ho stále oslavujú, čím sa minulosť prepojila so súčasnosťou.
Podobne ako v prípade Liboria, zachovanie odkazu a jeho zvečnenie prostredníctvom filmu je aj hlavným motívom už spomínaného filmu La fiera y la fiesta. Na rozdiel od predchádzajúcich diel Guzmán a Cárdenasa, v ktorých prevládal minimalizmus a realizmus, v tomto filme sa režiséri oddávajú svetu extrémov a mágie, ktorý je natoľko spätý práve s Jeanom-Louisom Jorgem, ktorému týmto filmom chceli vzdať poctu. Jorge, v mnohých ohľadoch priekopnícky umelec, milovník nočného sveta a hollywoodskych div, almodóvarista ešte pred Pedrom Almodóvarom, nakrútil v Spojených štátoch počas štúdia na Kalifornskej univerzite celovečerný film La serpiente de la luna de los piratas (1973) a vo Francúzsku film Melodrama (1976). Po návrate do Dominikánskej republiky v 80. rokoch sa začal venovať divadlu a televízii a natočil niekoľko krátkych filmov, z ktorých najznámejší je Afrodita (1996).
La fiera y la fiesta nie je životopisný film – Jorge je prítomný iným spôsobom, je prítomný ako poetická sila, ktorá všetkým preniká. V tomto zmysle je dôležité venovať pozornosť hereckému obsadeniu, ikonám veľkého plátna, ktoré scenár obohacujú o nové roviny: Jaime Piña, slávny dominikánsky producent; Udo Kier, nemecká hviezda, ktorá hrala v dielach Paula Morrisseyho a Andyho Warhola, ako napríklad Sangre para Drácula (1974); Luis Ospina, nenahraditeľný kolumbijský filmár a jedna z hybných síl projektu, ktorý prispel svojimi spomienkami a archívmi; a Geraldine Chaplin, americká herečka s viac ako 150 titulmi na konte (navyše so zvučným priezviskom), ktorej postava jasne odkazuje na punkovú kráľovnú Edwige Belmore, Jorgeho najlepšiu priateľku počas jeho pôsobenia v Paríži. O javisko sa delia s mladými, zmyselnými a okúzľujúcimi tanečníkmi a modelmi, ktorí sú rovnako fascinujúci ako krajina, ktorou prechádzajú. Tento raj však nie je bez príšer, čo film postupne odhaľuje prostredníctvom tropických gotických prvkov.
Istý druh príšery je prítomný aj vo filme Papi (Noelia Quintero Herencia, 2020). Sonia, dievča s bujnou fantáziou, ktoré si predstavuje návrat svojho otca, ho prirovnáva k sériovým vrahom z klasických hororových filmov, pretože sa vždy objaví nečakane a nekonečne veľakrát je považovaný za mŕtveho. Aby unikla pred únavným a nekonečným čakaním, Sonia si v hlave vytvára bláznivé dobrodružstvá, v ktorých jednotvárne a nevýrazné stránky skutočnosti nadobúdajú jasné farby. Tie sa striedajú s flashbackmi z jej každodenného života a opakujúcimi sa gestami z hry yazos, ktoré sú ako refrény dlhej piesne, piesne vyjadrujúcej láskyplný obdiv a vrúcne očakávanie jej Papiho, ktorý neraz prichádza zo Spojených štátov ako hrdina, s nablýskanými autami a kuframi plnými sladkostí, darčekov, peňazí a drog. Quintero Herencia prináša prostredníctvom citlivého detského vnímania búrlivý film plný neónov a humorných mestských, televíznych a hudobných odkazov na 80. roky, pričom nezabúda na bežné vtedajšie problémy ako rasizmus a sexizmus. Film Papi je teda verným zobrazením rovnomennému románu, podľa ktorého vznikol, od oceňovanej spisovateľky, skladateľky, speváčky a aktivistky Rity Indiana, ktorá si vo filme zahrala jednu z hlavných úloh a bola zodpovedná za jeho soundtrack.
Záverečným filmom cyklu je El naturalista isleño (Eladio Fernández & Freddy Ginebra, 2021), v ktorom nás ochranársky fotograf Eladio Fernández pozýva, aby sme ho sprevádzali a spoznali jeho prácu z prvej ruky. Vyštudovaný obchodný manažér sa vďaka svojej zvedavosti a záujmu o vtáctvo dostal k fotografovaniu, potom ku kvetom a postupne výrazne prispel k rozvoju vedy objavovaním nových druhov rastlín a živočíchov. Podieľa sa aj na významných projektoch ochrany ekosystémov na celom ostrove Hispaniola, kde ho môžeme vidieť v akcii. Tento Dominikánec pevne verí v silu obrazov, ktoré dokážu spojiť ľudí s prírodou a presvedčiť ich o naliehavosti a dôležitosti jej ochrany (najmä v čase klimatickej krízy). Vďaka Fernándezovmu vášnivému nasadeniu tak dokument ponúka veľkolepé zábery vo veľmi vysokom rozlíšení, či už ide o detailné priblíženia na jemné kvety alebo letecké pohľady na rozsiahle moria a lesy.
Súčasná filmová tvorba v Dominikánskej republike ponúka oveľa viac. K nami uvádzanej pätici filmov by sa mohli pripojiť desiatky ďalších veľkolepých diel. Dólares de arena (Laura Amelia Guzmán & Israel Cárdenas, 2014), La Gunguna (Ernesto Alemany, 2015), Carpinteros (José María Cabral, 2017), Cocote (Nelson Carlo de Los Santos Arias, 2017), Miriam miente 00(Natalia Cabral & Oriol Estrada, 2018), Malpaso (Héctor Valdez, 2019), Bantú Mama (Ivan Herrera, 2021), Candela (Andrés Farías, 2021) a Hotel Coppelia (José María Cabral, 2021) sú len niektoré z najuznávanejších na národnej i medzinárodnej úrovni. Pri tejto príležitosti pozývame slovenské publikum, aby si po prvýkrát vychutnalo týchto päť filmov, ktoré sú aspoň malou ukážkou rozkvitajúcej dominikánskej filmografie.
